Prichádzajú Európania

Moderné dejiny Nového Zélandu začínajú presne 13. Decembra v roku 1642, keď holandský moreplavec Abel Janszoon Tasman po nekonečnej plavbe narazil na dosiaľ neznámu zem, o ktorej si spočiatku myslel, že je to breh južného kontinentu. V skutočnosti však objavil špičku Južného ostrova Nového Zélandu, presne povedané: v  Golden Bay – doširoka otvorenej zátoke so zlatožltými plážami. Po zakotvení v prístave ich domorodí Moariovia privítali prenikavým pozdravom, ktorý vychádzal z ich dychových nástrojov, ktorí však slúžil na výzvu k boju . Holanďania odpovedali fanfárami a to bol pre domorodých znak pre začiatok bojov a zabili štyroch kapitánov. To bol jedným z dôvodov prečo Tasman nikdy nevystúpil na pobrežie a záliv pomenoval Murder's bay (zátoka vrahov). Novoobjavenú krajinu nazval Staaten Ladtt, ktorá však bola počas ďalšieho roku premenovaná na New Zealand.

Holanďania so o túto krajinu veľmi nezaujímali a tak trvalo až 127 rokov, kým k ostrovnému svetu priplával ďalší Európan a to James Cook dňa 7. Októbra 1769. Zakotvil v zátoke zvanej Bay of Poverty na východnom pobreží severného ostrova a zabral Nový Zéland pre britského kráľa, Juraja III. James Cook mal z domorodcami omnoho lepšie vzťahy a tak aj vďaka jednému tlmočníkovi. Cook sa vďaka tomu mohol venovať preskúmavaniu nového sveta. Zmapoval celú krajinu, napísal dlhé správy o tamojšej flóre a faune. V ďalších rokoch priniesol Cook na ostrovy kozy, ovce, prasatá a sliepky, aby aj týmto spôsobom zmenil život domorodcom a odnaučil ich kanibalstvu, keďže dovtedy bol ich jediným domácim zvieraťom pes. Správy o novom svete vyvolali v Európe vlnu záujmu a tak sem začiatkom 19. storočia začínajú prichádzať lovci veľrýb a tuleňov, obchodníci a dobrodruhovia so snahou zbohatnúť. Do roku 1642 boli dejiny tejto krajiny zahalené mýtickou hmlou a legendami.[1]